Všetko sa zmení, keď sa Cody na žiadosť Meginých rodičov vyberie do Tacomy po priateľkine veci a odhalí celkom novú stránku jej osobnosti. Ponára sa čoraz hlbšie do spleti Meginých tajomstiev a neváha podstúpiť akékoľvek nebezpečenstvo, len aby konečne spoznala pravdu.
Podarí sa však prísť tejto záhade na koreň a nájde skutočne to, čo hľadala?
„Pred mnohými rokmi som písala článok o samovražde,“ spomína si Gayle Formanová. „Obsahoval rozhovory s priateľmi a príbuznými mladých žien, ktoré sa rozhodli vziať si život. Vtedy som sa prvý raz „stretla“ so Suzy Gonzalesovou. Žiaľ, nemohla som ju spoznať osobne, lebo pred pár rokmi zomrela.
Gayle Formanová nikdy neprestala myslieť na Suzy. O vyše desať rokov neskôr ju Suzy inšpirovala k vytvoreniu postavy Meg. A z Meg sa zrodila Cody, hlavná hrdinka knihy Bola som tu.
Cody je nešťastná mladá žena zdrvená smrťou najlepšej priateľky, utrápená, plná smútku, hnevu, ľútosti a otázok, ktoré už nemá kto zodpovedať.
Začítajte sa do knihy Bola som tu.
1
Deň po Meginej smrti som dostala tento e-mail:
S veľkou ľútosťou vám oznamujem, že som si vzala život. Dlho som nad tým premýšľala a napokon som dospela k záveru, že to musím spraviť. Viem, že vám tým ublížim, a naozaj ma to mrzí, ale pochopte, už som s tou bolesťou nedokázala žiť. Nemôžete za to, bolo to len a len moje rozhodnutie. Nie je to vaša vina.
Meg
Poslala ho svojim rodičom, mne a policajnému zboru mesta Tacoma spolu s názvom motela a číslom izby, kde ju nájdu, ako aj informáciami o jede, ktorý požila, a pokynmi, ako treba zaobchádzať s jej telom. Na vankúši nechala odkaz pre upratovačku, nech sa jej nedotýka a zavolá políciu – pripla k nemu päťdesiatdolárové prepitné.
Nastavila e-mail tak, aby prišiel s dostatočným časovým odstupom. Chcela byť dávno po smrti, keď ho dostaneme.
Pravdaže, to všetko som sa dozvedela až neskôr. Len čo som si ho prečítala v počítači v mestskej knižnici, pomyslela som si, že ide o žart alebo falošný poplach. Vytočila som Megino číslo, no nedvíhala telefón, tak som zavolala jej rodičom.
„Dostali ste Megin e-mail?“ spýtala som sa.
„Aký e-mail?“
2
Nasledujú spomienkové obrady, vigílie a modlitebné stretnutia. Neviem si zapamätať, v čom sa vlastne líšia. Na vigíliách držíme sviečky, ale na modlitebných stretnutiach tiež. Na spomienkových obradoch počúvame prejavy, lenže čo už teraz zmôžu slová?
Akoby nestačilo, že Meg zomrela. A ešte k tomu z vlastnej vôle. Za to, že ma vystavila tejto tortúre, by som ju najradšej zabila.
„Cody, si prichystaná?“ kričí Tricia.
Je štvrtok, popoludnie už pokročilo a my sa chystáme na piaty obrad v tomto mesiaci. Dnes je na programe vigília pri sviečkach. Aspoň myslím.
Vyjdem z izby. Tricia si zapína čierne koktailové šaty, ktoré si kúpila po Meginej smrti. Potrebovala ich na pohreb, no len čo ten rozruch trochu utíchne, začne v nich chodiť von. Sú veľmi sexi. Smútok jej pristane, ako aj mnohým obyvateľom nášho mestečka.
„Prečo nie si oblečená?“ spýta sa.
„Všetko pekné oblečenie mám špinavé.“
„Ty máš pekné oblečenie?“
„Dobre teda, moje ako-tak vhodné oblečenie je špinavé.“
„Predtým ti to neprekážalo.“
Chvíľu na seba zazeráme. Keď som dovŕšila osem rokov, Tricia vyhlásila, že som dosť stará, aby som sa naučila prať. Neznášam pranie. Vidíte, ako to zvyčajne dopadne.
„Nechápem, načo máme ďalší obrad,“ vyhlásim.
„Ľudia potrebujú čas, aby sa zmierili s Meginou smrťou.“
„Ale nehovor. Skôr potrebujú novú drámu, do ktorej by mohli strkať nos.“
V našom meste žije tisícpäťstosedemdesiatštyri ľudí, aspoň podľa vyblednutej tabule na diaľnici. „Tisícpäťstosedemdesiattri,“ vyhlásila Meg, keď minulú jeseň dostala štipendium na univerzitu v Tacome. „Onedlho sa presťahujeme do Seattlu a bude to tisícpäťstosedemdesiatdva,“ dodala.
Teraz je nás tisícpäťstosedemdesiattri a predpokladám, že to tak ostane, až kým sa niekto nenarodí alebo nezomrie. Málokto nájde odvahu odsťahovať sa. Ani Tammy Henthoffová a Matt Parner neodišli, keď podviedli svojich partnerov a dali sa dokopy – až do Meginej smrti to bol najväčší zdroj klebiet. Presťahovali sa na okraj mesta do kempu pre obytné prívesy.
„Musím tam ísť?“ Neviem, načo sa vôbec pýtam. Tricia je moja matka, ale v tomto smere pre mňa nie je autoritou. Viem, že musím ísť, a viem aj prečo. Joe a Sue ma potrebujú.
Sú to Megini rodičia. Teda boli. Neviem si zvyknúť na ten minulý čas. Sú rodičia stále rodičmi, keď ich dieťa zomrelo? A ešte k tomu naschvál?
V tvári sa im zračí nekonečná bolesť. Pod očami majú hlboké vačky, ktoré asi nezmiznú. A práve kvôli nim vyhrabem svoje najčistejšie šaty a oblečiem si ich. Budem musieť spievať. Opäť.
Amazing Grace. Aký odporný zvuk.
3
V duchu som napísala tucet pohrebných prejavov. Premýšľala som, čo také o Meg povedať. Mohla by som opísať naše prvé stretnutie. Keď sme sa v škôlke zoznámili, nakreslila nás na výkres a pripísala tam naše mená a zopár ďalších slov, ktorým som nerozumela, lebo som na rozdiel od nej nevedela čítať ani písať. „Stojí tam najlepšie priateľky,“ vysvetlila mi. A splnilo sa to, presne ako všetko ostatné, čo si Meg želala. Mohla by som dodať, že ten obrázok stále mám. Odložila som si ho do plechovej škatuľky, v ktorej schovávam všetky cennosti. Toľkokrát som si ho prezerala, že je celý pokrčený.
Meg si zakaždým všimla veci, ktoré sme o sebe sami netušili. Presne vedela, koľkokrát za sebou kýchneme – vraj na to existuje vzorec. Ja kýcham trikrát, Scottie a Sue štyrikrát, Joe dvakrát a Meg päťkrát. Pamätala si, čo sme mali oblečené pri fotení alebo na Halloween. Pamätala si celý môj život, všetky zážitky. No nielen to, ona ich aj vytvárala. Trávili sme spolu každý Halloween – v kostýmoch, ktoré si vysnívala.
Mohla by som spomenúť, že bola posadnutá piesňami o svätojánskych muškách. Začalo sa to v deviatom ročníku, keď si kúpila vinylovú platňu kapely Heavens to Betsy. Zatiahla ma do izby a pustila ju na starom gramofóne, ktorý kúpila na charitatívnom bazári v kostole a vlastnoručne opravila s pomocou inštruktážnych videí na YouTube. A nikdy nezistíš, ako žijú mušky plné svetla. Ty nikdy nebudeš tá májuška, čo na oblohu vzlietla, spieva Corin Tuckerová silným, no zároveň zraniteľným éterickým hlasom.
Len čo Meg objavila Heavens to Betsy, spustila pátranie po všetkých dobrých piesňach o svätojánskych muškách. Ako inak, za pár týždňov mala dlhočizný zoznam. „Už si niekedy videla svätojánsku mušku?“ spýtala som sa, keď si zostavovala playlist.
Poznala som odpoveď – nie. Meg nikdy necestovala na východ od Skalnatých vrchov, presne ako ja. „Času dosť,“ vyhlásila a roztvorila náruč, akoby chcela naznačiť, koľko života ju ešte čaká.
Joe a Sue ma požiadali, aby som na prvom obrade čosi povedala. Mal sa konať v katolíckom kostole, kam Garciovci chodievali celé roky, no nešlo to, lebo otec Grady prísne dodržiava pravidlá, aj keď je rodinný priateľ. Povedal Garciovcom, že Meg spáchala smrteľný hriech, a nielenže sa jej duša nedostane do neba, nemôže ju ani pochovať na katolíckom cintoríne.
Pravda, nešlo o skutočný pohreb. Trvalo dosť dlho, kým polícia vydala telo rodičom, pretože Meg použila veľmi vzácny jed. Dalo sa to čakať. Nikdy nenosila oblečenie z obchodných reťazcov a počúvala skupiny, ktoré nik nepoznal. Pravdaže si vybrala celkom neznámy jed.
Na prvom veľkom obrade sme teda vzlykali nad prázdnou truhlou a pohreb sa nekonal. Počula som, ako Megin strýko Xavier pošepkal priateľke, že bude najlepšie, ak to tak ostane. Nik totiž nevedel, čo napísať na náhrobok. „Všetko znie príliš vyčítavo,“ vyhlásil.
Pokúsila som sa napísať prejav. Naozaj. Potrebovala som inšpiráciu, tak som si pustila cédečko s piesňami o svätojánskych muškách, ktoré mi Meg napálila. Tretiu skladbu v poradí naspievali Bishop Allen. Po prvý raz som sa do nej skutočne započúvala. Akoby som dostala facku. Ešte stále jej môžeš odpustiť. A ona tebe tiež.
Lenže ja neviem, či to dokážem. A neviem ani to, či mi Meg odpustila.
Povedala som Joeovi a Sue, že ma to mrzí, ale nič mi nenapadá.
Vtedy som im po prvý raz klamala.
